muffinka

Chcela som sem pôvodne dať niečo pozitívne, niečo čo možno prežívam, niečo, o čom možno len snívam. Ale ako som tak uvažovala, ktorá veta najviac vystihuje môj postoj k životu, k chovaniu druhých a chovaniu svojmu, prišla som na najalibistickejšiu a najprimitívnejšiu frázu povrchného egoistu "len aby to nebolelo"

Uznávam. Ľutujem sa z času na čas. Vpodstate dosť často. Ale vždy si hovorím, že je lepšia sebaľútosť a obdiv ostatných, ktorí anilen netušia aké boje sĺz, trpkosti a pálenia mostov za vecami, čo sa v človeku dejú. Trojprstový hollywoodsky úsmev a pretvárka pokračuje. Ale v skutočnosti sa zožieram každou škárkou vášho prejavu, čo tak nepatrne a neúmyslene odkrýva priveľa pre človeka, ktorý ľudí číta a vníma.

Chýbaš mi. Ťažíš z toho. Je toho toľko, čo Ti chcem povedať. Chcem sa Ti vyplakať a chcem cítiť to kvantum opory, ktorý poskytuješ tak bezprostredne svojou blízkosťou. Ty vieš, že v mojom srdci budeš mať navždy stovky pateticko -úprimných ód, že vždy budeme obaja vedieť jednu vec. Okamih, kedy sa stretnú dve navzájom spojené duše, vo svojom vlastnom malom vesmíre nikdy nič nevymaže.  Bojuj proti tomu ako chceš, zabúdaj, nikdy nezabudneš. Vtedy to otočilo chod môjho sveta a možno bude len jediná vec, ku ktorej sa budem pred koncom utiekať. Naivne, ale je to svetlo, ktoré fakt v Tvojich očiach tlie. Naivne, úprimne - je.
Viem, čo je v Tebe. Viac ako si myslíš. Je však neskoro a tak mlčím. Nemyslím už, predostri mi znova realitu.. len prosím tak, aby to nebolelo.