muffinka

na záhorí, neďaleko myjavy, v pokojnej oblasti lesov a lúk leží naša chalúpka..krásna príroda mierne pahorkatých nížin, salámistická mentalita domorodého obyvateľstva..charakteristické a záchytné body tohto prekrásneho miesta, do ktorého unikám pred stereotypným bratislavským ruchom a stresom...

nasadnete na bus na nivách, po hodinke a pol sa ocitáte v úplne inom kraji..kľudnom, relatívne izolovanom od zmätkov veľkomiest..ďalšia polhodinka maličkým dedinským busom a som zas bližšie mojej srdcovej záležitosti..zopár minút pešo od zastávky a vítajú ma polia, role, stromy a strechy chalúp a domov "našej" osady..neveľa obývaných domčekov,  zopár kráľovstiev chalupárov...

toto miesto je najhlbšie zaryté v mojom srdci..má tu výnimočné a nenahraditeľné miesto..viaže ma k nemu láska a spomienky na čarokrásne detstvo..ak sa nieco dá nazvať útočiskom, je to práve moja chalúpka, ako ju nazývam..čiže nielen jedna budova, ale celé jej okolie..

tu môžem chodiť po lese, plakať a strácat význam..hádať sa sama zo sebou,  kričať, nadávať na celý svet...sadnúť si na peň, schúliť sa do klbka a vyrozprávať sa stromom..môžem byť červená od plaču, môže mnou triasť..nikto na mňa nepozerá, nikto ma nesúdi..nik si nedomýšľa..som tu sama, sama v sebe riešim svoje chyby..večer môžem celá špinavá prísť do chalúpky, plná dojmov a vyvetraná od všetkých tých špín, čo sa na mňa nalepili v meste... tu môžem nachádzať úplne nové dni, tu sa môžem strašne odviazať,tu som sama pre seba, nič ma nebrzdí, nič ma neobmedzuje, nič mi nekladie hranice..

chodím sem keď som smutná, ale chodím sa sem aj tesiť..vždy vybehnem na kopec na konci osady, sadnem si na poklop starého vodojemu, odkiaľ je fakt nádherný výhľad a pozerám sa..niekedy potichu, niekedy rozprávam neviditeľnému čo ma teší,ako raz urobím niečo veľké..riešime, rozmýšľame..

vždy večer je povinná prechádzka..zapadajúce slnko romanticky osvetľuje vrcholky stromov v lesoch naokolo, očami prechádzam po troch ci štyroch hrizontoch, hľadám staré hrady a zrúcaniny, obdivujem bradlo, tak ako sme to kedysi my 3 baby robili spolu...prechádzam sa smerom k lúkam, trhám kvety na veľkú kyticu..každý deň je iná..každý deň do nej zapletám iné myšlienky...a vždy ju nechám na tom starom vodojeme, mlčky adresovanú tej neviditeľnej osobe..

tu si uvedomujem kto som, čo hľadám a čo chcem..zmierujem sa tu s ublížením, nachádzam tu silu na ďalší boj..len tu dokážem byť úplne otvorená, tu zo mňa opadáva maska "prelhaného" veľkomestského sveta..