muffinka

Bojím sa zaspávať. Keď som bola dieťa, bála som sa prosto len tmy. Riešenie bolo jednoduché, po tom, čo som skontrolovala všetky odľahlé priestory mojej izby (pod posteľou, za skriňou, v skrini), som pri zažatom svetle zaspala. Ako staršia, namiesto strašidiel som sa bála ďalšieho dňa. Písomka, chalani, rozvedení rodičia. Všetko nepríjemné, deprimujúce mi muselo behať po rozume akurát pred spaním. Cítila som na svojich pleciach povinnosť riešiť cudzie problémy, považujúc ich za svoje a stavať sa do role viac ublíženej a trpiacej, ako som v skutočnosti bola. V osemnástke som skludnila. Dokázala som zaspať všade, o ktorejkoľvek hodine a za akýchkoľvek svetelných podmienok. Bez ohľadu na zajtrajšok, dnešok, na problémy. Hlava vypla, telo tiež. Žiadna odozva na včerajšok, žiadna väzba na zajtrašok.
Ale posledné mesiace, možno následkom dlhotrvajúceho stresu, a možno strachu, možno z tých mojich nekonečných fabulácií v hlave, sa bojím zaspávať. Bojím sa noci ako takej. Prídem si totálne bezmocná. Ak Ti chcem pomôcť, nebudem môcť. Ak zaspím. Koľkokrát sa mi stalo, že chodím kontrolovať tvoj dych. Uprostred noci, z ničoho nič, keď ma strhne zo sna. Keď človek niekoho neskutočne miluje, a má čoilen najmenší dôvod na strach o milovanú osobu, táto štrbinka neistoty sa zmení na najvačiu čiernu dieru,  ktorá ho noc čo noc pohlcuje.

Strácam bezprostrednosť. Tak ako som pred rokom extrémne rada spoznávala nových ľudí a nerobilo mi problém ocitnúť sa na mesiac v absolútne novej a cudzej spoločnosti, tak ako som sa nebála riskovať sklamania, som teraz príliš opatrná. Idem síce stále s kožou na trh, nebojím sa povedať čo si myslím, nedokážem sa pretvarovať hoci niekedy je to nanajvýš vhodné... a dnes sa k tomu všetkému upínam na ľudí, s ktorými mi je dobre. Neexistuje už pre mňa zmeniť kruhy, fungovať v cudzej spoločnosti bez pocitu a výrazu dieťaťa zahnaného do kúta, ktorému sa upiera hrať sa a na revanš sa mu nanucuje dospelosť.

Som zbabelec, lebo utekám pred týmito pocitmi a nečelím im. Nečelím samej sebe a ľudskému parazitizmu, nenapľujem kreténom do ksichtu, ale "hrám to na" výdrž. Zabila som impulzivitu v sebe, rys, ktorý mi strašne veľa bral, ale priveľa dverí otváral. Bola som jeden hnací motor, živel. Dnes som pragmatik a zbabelec. Kalkulujem s citmi a vyvažujem. Dospievam ?